Už sa vám niekedy stalo, že ste sa do obrazovky zahĺbili až tak, že ste mali problém odtrhnúť sa od nej? Prestať si čítať ďalšie a ďalšie novinky na sociálnych sieťach a položiť telefón z rúk, či odolať ďalšej epizóde seriálu nie je jednoduché. A to aj napriek tomu, že sa ozýva svedomie a netrpezlivo ťuká na hodinky. Ak je pre vás takáto situácia bežná, ak denne trávite hodiny používaním digitálnych technológii, existuje možnosť, že váš vzťah k nim nie je úplne zdravý. Nie je vylúčené, že takýto vzťah smeruje k závislosti, alebo že sa už do tohto bodu dostal. Netreba však podliehať panike – čisté množstvo času stráveného za obrazovkou o možnom probléme so závislosťou vypovedá len veľmi málo.

Závislí môžete byť aj v prípade, že hráte len hodinu

               Inak povedané, človek, ktorý strávi denne za obrazovkou v priemere 10 hodín denne, môže, ale zákonite nemusí trpieť závislosťou od digitálnych technológii. Zároveň osoba, ktorá strávi používaním technológii len hodinu denne, takisto môže, ale nemusí prežívať symptómy digitálnej závislosti. Čas strávený s technológiami často býva obsahom varovných príspevkov v populárnych či bulvárnych médiách. Avšak to, koľko času strávime s digitálnymi technológiami, nie je tak dôležité. Či sa staneme závislí od nich koreluje s motívmi, s akými ľudia siahajú po digitálnych zariadeniach. Ide teda o to, ako dané správanie mení prežívanie človeka a má tendenciu opakovať ho, vracať sa k nemu pre to, aby sa cítil lepšie.

Prečo hráme

Hráči a hráčky videohier, ktorých cieľom je počas hrania získať sociálnu prestíž za výhru a akoby “uniknúť z reality,” na chvíľu vypnúť negatívne myšlienky, či pocity, boli náchylnejší na rozvoj závislosti, než napríklad osoby, ktoré hrali hry za účelom zábavy. Čiže to, prečo hráme, sa zdá byť dôležitejšie, než akú hru a ako dlho hráme.

Aké typy hier poznáme?

Dôležitý je však aj sociálny kontext – napríklad hráči s vyššou úrovňou sociálnej úzkosti a hráči s nižšou úrovňou životnej spokojnosti preferujú skôr hry pre jedného hráča (singleplayer) alebo spoločenské (multiplayer) hry s neznámymi spoluhráčmi, či protihráčmi. Hrávanie hier spolu s kamarátmi, či inými ľuďmi, ktorých poznáme aj z offline sveta (alebo s nimi už máme nejaký vzťah) naopak naznačuje, že online hry môžu byť zdravým nástrojom na udržiavanie a prehlbovanie sociálnych kontaktov, čo sú vo všeobecnosti často faktory prispievajúce k zvýšenej životnej spokojnosti. Sociálne úzkostnejší ľudia zároveň preferujú aj hry, v ktorých si hráč vyberá zakaždým iného avatara z limitovanej ponuky predpripravených avatarov (napr. hry typu MOBA – multiplayer (online bojová aréna), oproti takým hrám, v ktorých si avatara hráči prispôsobia podľa vlastných preferencií a hrajú s ním dlhodobo (napr. MMORPG – masívne multiplayer online rolové hry).

Čo si treba na hráčoch všímať?

Ak chceme odhaliť, či má niekto rizikový vzťah k technológiám, mali by sme sa zamerať na tieto faktory:

o            baženie (z ang. craving) – silná, nutkavá túžba hrať alebo sledovať videohry,

o            téma hrania videohier sa v mysli stane dominantnou (človek myslí na videohry aj počas iných činností, môže mať problém sústrediť sa na dôležité životné záležitosti, školu, či prácu),

o            keď je hranie nezdravé, máva často negatívny dopad na vzťahy a životnú spokojnosť (keďže má daná osoba túžbu tráviť svoj čas hraním, ostáva menej času na offline sociálnu interakciu a iné záľuby a telesné potreby – najmä spánok a pohyb),

o            túžba hrať sa môže zdať neodolateľnou – impulzivita, porucha kontroly správania,

o            nepriaznivé následky (napr. nedostatok spánku, zhoršené vzťahy, či suché boľavé oči) človeka od hrania neodradia, často však prispievajú k pocitom previnenia,

o            vnútorné napätie, ktoré osoba prestane cítiť, keď sa vráti k hre.

Abstinenciu nepotrebuje každý hráč

               Abstinencia nemusí byť v každom prípade závislosti nevyhnutne najlepším riešením. V prípade videohier to platí najmä prípade, ak je prostredie, v ktorom človek hráva, súčasťou sociálneho zázemia hráča. Ak hra neposkytuje len uspokojenie potreby utiecť z reality, ale aj plnohodnotný čas s blízkymi ľuďmi, abstinencia môže byť kontraproduktívna. V každom prípade je však dôležité sa priebežne zamyslieť nad tým, ako sa cítime v hre a bez hry, pýtať sa detí a tých, pri ktorých máme podozrenie na rizikové správanie k digitálnym technológiám, ako sa cítia, keď nemôžu hrať. Ak spozorujete niektorý z vyššie spomínaných rizikových faktorov, je potrebné vyhľadať odbornú pomoc. Audit toho, ako sa cítime bez mobilu alebo internetu, si však môžeme robiť pravidelne aj sami. Pokiaľ neidentifikujeme žiadny z vyššie uvedených rizík, stačí si nastaviť zdravú digitálnu diétu.

Autorka: Šárka Šuvadová