Virtuálne poškodzovanie – teenageri ho nenahlasujú, lebo ho často nevidia ako problém
Keby sme dostali pokutu za nefungujúce svetlo na aute a snažili by sme sa pred policajtmi obhájiť tým, že sme ani len netušili, že svetlo nesvieti, takéto ospravedlnenie by nám s veľkou pravdepodobnosťou neprešlo. V ruke by sa nám tak či tak ocitol pokutový blok so slovami “nevedomosť neospravedlňuje”. Keď sa však presunieme do internetového prostredia, priestupky spadajú do viac šedej zóny, kde zatiaľ platí o niečo menej zákonov než v offlinovom svete, a to aj preto, že hranice medzi legálnym a nelegálnym správaním ešte stale nie sú jasne definované.
Deti často nedokážu rozoznať, čo sa už počíta za šikanovanie a čo je ešte v poriadku ani v bežnom školskom prostredí, nehovoriac o digitálnom svete, kde sa dá ublížiť inému človeku ešte jednoduchšie a bez zábran vďaka anonymite. A to je koreňom problému – často si neuvedomujú, akú hlbokú môžu svojimi činmi druhým osobám spôsobiť ujmu.
V roku 2014 sa výskumníci zo City university of London rozhodli zmapovať, ako mládež vníma situácie z virtuálneho prostredia a či sa ako skupina zhodnú na tom, ktoré zo situácií sú v poriadku a ktoré by bolo treba riešiť. 184 mladých ľudí vo veku 11 – 18 rokov malo v experimente za úlohu posúdiť závažnosť situácií prostredníctvom pomôcky farieb semafóru. Tie situácie, ktoré považovali za kriminálne, mali označiť červenou, oranžová mala byť priradená tým, ktoré predstavovali ohrozenie, avšak nebolo ich treba riešiť súdne, žltou označovali situácie, ktoré neboli v poriadku, ale nevyžadovali žiadne legislatívne opatrenia (len pokarhanie učiteľom či rodičom) a situácie, ktoré sa im zdali byť úplne v poriadku, mali označiť ako zelené.
Najkontroverznejšou modelovou situáciou použitou vo výskumnom dizajne bol príklad s fiktívnou osobou menom Alice, ktorá niekomu poslala svoje video so sexuálnym obsahom a ten ho zverejnil na sociálnej sieti. Participanti ho označili všetkými možnými farbami – niektorí to pokladali za trestný čin, podľa niektorých bol skutok v poriadku, pretože usúdili, že Alice dala na zverejnenie svoj súhlas (tento fakt nebol nikde uvedený a keby aj bol, do úvahy by bolo treba zobrať aj faktor sociálneho nátlaku, ktorý takisto nie je v poriadku). Kriminálny rozmer však situácia naberá automaticky, pokiaľ by bola Alice osobou mladšou než 18 rokov, čo si takisto mnoho z detí neuvedomilo.
Analýza poukázala na to, že títo mladí ľudia si nedokázali vždy predstaviť situáciu z pohľadu postihnutej osoby – alebo ak áno, predstavili si ju tak, že táto osoba so všetkými činmi súhlasí. Tromi hlavnými kritickými bodmi v rámci posudzovania riskantnosti situácií sa ukázali byť obviňovanie obete (“môže si za to sám/sama”), obraňovanie sa slobodou prejavu (“veď ja len hovorím svoj názor”) a tolerancia zo strany autorít (“aj tak to nikto nebude riešiť, tak prečo by som to nahlasoval/a?”). Tieto tri body by sa teda mali stať jednými z dôležitých predmetov vzdelávacích procesov detí.
To, že deti vnímajú ubližovanie na internete inakšie, ako dospelí, svedčia výsledky pilotného ročníka programu Škola bez nenávisti, ktorý realizoval v školskom roku Iuventa – Slovenský inštitút mládeže. Na siedmych pilotných školách, ktoré testovali nastavenú metodológiu programu, len 28% žiakov tvrdí, že sa stretlo s ubližovaním online. Pritom učitelia uvádzajú výskyt kyberšikanovania medzi žiakmi až vo výške 80%. Je zrejmé, že vnímanie toho, čo vlastne kyberšikanovanie je, sa líši medzi žiakmi a pedagógmi, ale aj medzi žiakmi navzájom. Je to tak preto, že adolescenti ešte nemajú stopercentne vyvinutú schopnosť empatie a vcítenia sa do druhej osoby (prefrontálny kortex, ktorý je sídlom týchto schopností sa vyvíja až do dospelosti), majú väčšie sklony vyhľadávať riskantné situácie a nedokážu celkom myslieť na dôsledky svojho správania. Zároveň je nevyhnutné vytvoriť priestor na viac hodín mediálnej výchovy na školách.