Internet nie je taký toxický, ako sa zdá

Posted on Aug 29, 2017 | 0 comments


Michal Kosinski, psychológ a vedec Standordskej univerzity, je priekopníkom prístupu digitálnej psychometrie, ktorá zhodnocuje osobnosť človeka na základe dát z internetu. Na základe dlhoročného výskumu zostáva v používaní internetu optimistický. My tiež. Internet nie je ani dobrý ani zlý. A “toxický” je len do takej miery, do ako vidíme toxickú našu spoločnosť. Odráža a umocňuje to, čo sa deje v spoločnosti a v ľuďoch. A to rozhodne nie je čiernobiele.

Michal Kosinski:Stanfordský psychológ hovorí, že kultúra internetu vonkoncom nie je taká toxická, ako sa [Michal Kosinski: A Stanford psychologist says internet culture isn’t as toxic as it feels].

Diskurzy ohľadom používania internetu sa menia akosi vo “vlnách”. Po jeho prieniku vo vysokorýchlostnej podobe to bolo nadšenie a objavovanie príležitostí. Tesne na to vlna obáv, hneď po postrehnutí temnejších stránok, ktoré však idú ruka v ruke s používaním čohokoľvek. Kým boli prvé znaky dizinhibičného efektu a riskantných diskusných fór lepšie preskúmané, prevažovala panika ohľadom toho, či internet vôbec pripustiť tým, na kom nám najviac záleží a kto je najviac ohrozený – teda deťom. Dielo diabla. Túto paniku museli schladiť vedecké poznatky a taktiež šírenie osvety, nástrojov pre rodičov a vzdelávanie o tom, ako používať internet bezpečne. Došlo ku akejsi “akceptácii” pokroku, niečo nového, a prebudeniu sa z nočnej mory nevedomosti do rána, ktoré hovorilo vecne a konštruktívne: “Máme tu užitočný nástroj, ale postarajme sa o zodpovedné používanie internetu deťmi, učme ich, sprevádzajme ich”.

Pred tromi rokmi prišla na Slovensko ďalšia vlna paniky ohľadom negatívnych dopadov používania technologických výdobytkov a internetu. Prepukla tesne po uvedení českého prekladu publikácie neurovedca Manfreda Spitzera, Digitálna demencia. Výsledky výskumov neurovied najmä dopadu na procesy učenia a vývin kognitívnych funkcií (myslenia, pamäte, pozornosti a pod.) zosumarizoval, zhrnul a podčiarkol spôsobom, ktorý spoločenskú paniku opäť oživil. Úzkostlivých rodičov ukľudnila napokon ich vlastná bezmocnosť v uvedomení, že technologickému pokroku aj tak nezabránia, napriek tomu, že Spitzer vidí jedinú záchranu v nepoužívaní počítačov. To, že ide o vedecké poznatky a že je dobre ich sprostredkovať verejnosti, je jedna vec. Druhá vec je to, že niektorí autori, ako napr. Spitzer, tieto poznatky podávajú s veľmi konkrétnym tendenčným odkazom, ktorý podnecuje paniku.

Spitzer, M. (2014). Digitální demence. Jak připravujeme sami sebe a naše děti o rozum. Brno : Host.

Ďalšia vlna výrazne negatívnych asociácií s používaním internetu sa spája s nepokojmi a radikalizáciou spoločnosti, organizovaním nenávistných činov, ako tomu bolo v prípade Charlotesville, s častejšími teroristickými útokmi. Je to ale internet, čo zapríčiňuje tieto javy? Je viac ako jasné, že nie.

Kosinski sa rozhodol v tomto bode vyvážiť nežičlivý diskurz ohľadom internetu a sociálnych médií a predstaviť ho verejnosti opäť ako priehršť benefitov a príležitostí. Keby sme chceli urobiť ukážku rýchlokvasenej konšpiračnej teórie, tak povieme, že “nečudo, že sa internet snaží očistiť práve ten, kto hádam najlepšie vidí jeho potenciál pre manipulovanie ľuďmi a ovplyvňovanie verejnej mienky“.

Žarty bokom. Na jednej strane dobre, že obracia pozornosť na pozitívnu stránku veci, ale opäť je to len jedna strana mince. Každý, kto o internete hovorí, vždy okomentuje jeden alebo niekoľko aspektov a nepomenuje ďalšie aspekty. Keď sa hovorí o internete v súvislosti s organizovaním radikálnych činov, vtedy je pravda, áno, sociálne média silno napomáhajú aj takému organizovaniu. Keď hovoríme o študentských ekologických kampaniach, vtedy je pravdou, že sociálne média silno napomáhajú aj organizovaniu takýchto kampaní.

Nemožno sa ani k jednému táboru prikloniť, lebo internet a jeho používanie nie je také ani onaké.

Skrátka, internet je nástroj, ktorý otvára cestu veľkému repertoáru možností. A tak tomu bolo odvždy – príležitosti je možné využívať, užívať, nadužívať aj zneužívať.

To, na čo je častejšie využívaný, možno len ťažko stanoviť. To, že sa hovorí viac o tragických činoch, kde zohral internet istú rolu, neznamená, že sa internet nevyužíva rovnako často alebo častejšie pre dobré účely (napr. pre kampane za ľudské práva či socializáciu slobodných matiek).  Skreslený obraz spôsobov využívania internetu vytvárajú média, ktoré hovoria o vypuklých a desivých incidentoch a prehliadajú to, čo funguje dobre. Každý, kto o internete hovorí, vždy okomentuje jeden alebo niekoľko aspektov a nepomenuje ďalšie aspekty. 

Takto sa dostávame opäť k tomu, že internet je len nástrojom a zrkadlom toho, čo sa aktuálne deje v spoločnosti a v jednotlivcoch. A taktiež toho, z akej pozície naň hľadíme. Skúsme preto hovoriť vždy čo najkomplexnejšie. Minca nikdy nemá len jednu stranu.

Submit a Comment

Your email address will not be published. Required fields are marked *