Ako sprevádzať dieťa v prostredí internetu

Posted on Nov 24, 2017 | 0 comments


Tento článok pôvodne vyšiel na najmama.aktuality.sk

Názory rodičov na to, či a odkedy môže byť dieťa na internete, môže mať vlastné konto na sociálnych sieťach a zapájať sa do diskusií, sa líšia. Niektorí sú absolútne proti a všetko digitálne deťom zakazujú, iní zase naopak, deťom ponechávajú voľnú ruku, čo môže byť nebezpečné. Opäť platí, že zlatá stredná cesta je tou správnou, ale netreba zabúdať na dôležité opatrenia.

Úplný zákaz nie je riešenie, ale…

Psychológovia upozorňujú na to, že je potrebné deťom obmedzovať prístup na internet a samozrejme, dbať o ich bezpečie. Avšak úplný zákaz internetu a moderných technológií nie je ani pre dieťa prvého stupňa základnej školy dobrým riešením, pretože dnešné deti potrebujú získať v tejto oblasti zručnosti.
Taktiež vieme, že ak dieťaťu niečo nasilu zakážeme, má to pre neho ešte väčšie čaro a navyše medzi nami vznikne nepríjemné napätie. Dieťa vníma, že rodič mu bráni v tom, čo chce robiť.
Dobrým prostriedkom na to, ako sa podobným negatívnym situáciám vyhnúť, je napríklad nastavenie rodičovskej kontroly priamo na routri. Vyberte si taký, kde môžete vpísať zakázané stránky, ale tiež nastaviť časové rozpätie, kedy môže dieťa byť na internete.

O tom, ako riešiť bezpečnosť dieťaťa na internete sa rozprávame so psychologičkou Jarmilou Tomkovou a Andreu Cox z občianskeho združenia digiQ, ktoré má za cieľ práve napomáhať v tvorbe bezpečného internetu, prostredia, v ktorom by sa mladí ľudia cítili istejší – viac o združení sa dočítate tu.

Aké spôsoby ochrany dieťaťa na internete ešte existujú a odporúčate?

Jarmila: Najsilnejšími rodičovskými stratégiami offline či online sú tvorenie dobrých rodinných vzťahov, rozhovor s dieťaťom a úprimný záujem. Ďalej odporúčame robenie spoločných dohôd a pravidiel, priebežné sprevádzanie a vzdelávanie ako aj aktívne monitorovanie online aktivít menších detí.

Môžeme využiť monitorovanie pomocou technických zariadení, ako rodičovská kontrola. Je však dobré, aby rodič bol v obraze a zaujímal sa aj v bežnom rozhovore o to, čo jeho dieťa robí na internete rado, čo robí často, s čím sa tam stretáva, teda aby vedel aj príbeh okolo, nielen zoznam navštívených miest na webe a videné obsahy.

Je to podobné, ako keď sa rozprávame s dieťaťom o akýchkoľvek iných aktivitách, napríklad aj o tom, „čo bolo dnes v škole”. Nestačí len poznať známky z elektronickej žiackej knižky. Veďte s dieťaťom o jeho online aktivitách dialóg. Pýtajte sa, čo zaujímavé videlo (aj) na internete, aké sú novinky, s kým si teraz najviac četuje, čo ho prekvapilo, čo ho štve a podobne.

Ak máte pocit, že by ste tým dieťa otravovali, vedzte, že tomu tak nie je. Z výskumu, ktorý realizoval Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie v roku 2012 (Tomková, 2012), vyplýva, že deti sú s prístupom a záujmom rodičov ohľadom ich online aktivít prevažne spokojné alebo by starostlivosti uvítali viac. Až 12,1 % detí vo veku 11-13 rokov by si želalo viac záujmu ich rodičov o to, čo robia a zažívajú online.

Prirodzene, taký rozhovor je možné viesť mimo obrazovku počítača, ako akékoľvek iné rozprávanie o živote, ale užitočné je niekedy byť vtedy spolu aj pri obrazovke či smartfóne a mať priestor aktívne vnímať a aj si nechať ukázať, o čom hovorí dieťa, priamo na zariadení online.

Tak sa môže prejavený záujem a monitorovanie aktivít spojiť aj so supervidujúcim „vzdelávacím“ rozhovorom, o tom, čo je dôležité si všímať, ako postupovať, čo je rizikom a čo je naopak žiaduce. Dávajte si pozor, aby ste nereagovali hystericky, neskĺzli do pozície poučujúceho a moralizujúceho dozorcu. Hlavným cieľom je odovzdať informácie, byť v obraze o jeho/jej aktivitách, ale hlavne byť spojencom a nie nepriateľom, pred ktorým by dieťa veci zatajovalo.

Je teda vhodné využívať technické zariadenia rodičovskej kontroly?

Jarmila: Áno, najmä do istého veku, povedzme, kým je dieťa na prvom stupni základnej školy. Nastavte deťom rodičovskú kontrolu s primeranými nastaveniami na všetky aplikácie, ktoré používa.

Nikdy to však nerobte bez sprievodného rozhovoru o tom, prečo sa tak deje, čo znamená, keď ho zariadenie nevpustí na niektorú zo stránok alebo mu neumožní aktivitu. Dieťa potrebuje rozumieť pravidlám a hraniciam, ktoré dodržiava.

To súvisí s ďalším odporúčaním: dojednajte s dieťaťom pravidlá a hranice. Väčšina detí používa internet bez dojednania akýchkoľvek pravidiel s rodičmi, čo je preň nebezpečný odkaz.

Môže mať pocit, že nielenže “rodič sa neangažuje”, že “výchova sa netýka online prostredia”, ale aj odkaz toho, že “na tento priestor sa pravidlá a hranice nevzťahujú”, že je v poriadku si tam robiť čokoľvek. A to je nežiaduce. Pravidlá a hranice sú dôležité tak offline ako aj online.

Veľmi dôležitým momentom, ktorý digiQ vytvorilo, je dohoda medzi rodičom a dieťaťom, Digitálna dohoda, ktorú ste zverejnili aj na Facebooku. Ako túto dohodu môžu rodičia používať?

Jarmila: Dohodu sme zverejnili online, aby bola dostupnou pomôckou pre spoločné stanovenie pravidiel používania internetu, ktoré sa vzťahujú na dieťa ako aj na rodičov.

Povzbudzujeme rodičov, aby si ju stiahli, ale ešte viac k tomu, aby slúžila len ako inšpirácia či vzor a v každej rodine si vytvorili vlastnú Digitálnu dohodu. Proces jej vytvárania je totiž tým, čo pomôže vytvoriť dôveru a spojenectvo, vedomie toho, že rodina je niečo ako tím a istými pravidlami sa riadia všetci, i dospelí.

Pri jej vytváraní sa zaujímajte o to, čo si dieťa želá, v čom mu hodláte ísť v ústrety a komunikujete o tom, ktoré hranice a pravidlá sú pri tom dôležité a prečo. Veľkú váhu má participatívny aspekt tvorenia dohody. V rešpektujúcej spolupráci prizývate dieťa k tomu, aby spoluvytváralo pravidlá a rodič tento proces skôr facilituje.

To, na čoho tvorení sa dieťa samo podieľalo, bude s väčšou pravdepodobnosťou dodržiavať. Tvorením pravidiel vediete rešpektujúci dialóg na témy dôležité pre všetkých a tým zároveň utužujete dobré rodinné vzťahy, dôveru a spoluprácu.

Pokiaľ ide o sociálne siete, myslíte si, že od akého veku by na ne deti mohli mať prístup? V tomto prípade je veľmi nebezpečné, podobne aj pri rôznych chatoch, že dieťa si začne písať s osobou, ktorú vôbec nepozná a ktorá v anonymnom prostredí internetu môže byť niekto úplne iný.

Jarmila: Sociálne siete, ako Facebook, majú vekovo regulované používanie, tá hranica je 13 rokov.

Vieme (Tomková, 2014), že v roku 2012 malo na Facebooku vytvorený profil 76,1% slovenských detí veku 11-13 rokov a profil si zakladali najmä ako 9-10-roční (57 %), každé desiate dieťa ako 7-8-ročné. Vtedajší tínedžeri vo veku 15-18 rokov si zakladali profily najčastejšie ako 14-15-roční, prípadne 13-roční.

Výsledky teda naznačujú klesajúci vekový trend používania sociálnych médií. Ak im rodičia založenie účtu zakazujú, zakladajú si  deti profily poza ich chrbát a o svojom veku na stránke klamú. Niektoré deti majú o Facebook záujem aj ako 7-8-ročné.

Kým v tom veku to vieme dieťaťu ešte zakázať, s prechodom dieťaťa na druhý stupeň základnej školy je užitočnejšie ich umožniť a vzdelávať ich popri tom o tom, ako používať sociálne siete bezpečne.

Viac ako reštrikciu odporúčame, aby dieťa keď už začne opakovane žiadať o vlastný profil, aby ho rodič s dieťaťom vytvárali a spravovali spoločne, povolili spolu len obmedzený okruh kamarátov, ktorých poznajú aj z offline prostredia a mali nastavené súkromie a tak využil čas na aktívne spoločné učenie sa, kým bude ako tínedžer chcieť spravovať svoj profil sám.

Na čo by sme sa mali špeciálne zamerať pri kontrolovaní aktivít našich detí v prostredí internetu? Čo ak si vždy šikovne vymažú históriu?

Jarmila: Mazaniu histórie vieme predísť monitorovaním prostredníctvom technických rodičovských kontrol. Do istého veku nech je to kľudne súčasťou transparentných rodinných pravidiel o používaní internetu, že rodič vymedzí bezpečný priestor a chce mať prehľad, o tom, ktoré miesta na webe dieťa navštívi a aké aplikácie používa.

Môže tak surfovať webom “pod rodičovskou supervíziou” podobne ako žiak autoškoly, ktorý tiež prvé jazdy neabsolvuje hneď v najrušnejších uliciach a rozhodne nie sám. V tomto úvodnom čase však rodič potrebuje zvládnuť odovzdanie potrebných zručností a vedomostí o bezpečnom používaní internetu, aby sme raz dieťaťu mohli prejaviť dôveru a do tých „ulíc“ ho pustili aj bez nás.

Keď už sú deti vo veku, že chodia na stránky, o ktorých nechcú, aby rodič vedel, znamená to, že má o ne prirodzene záujem ako aj o svoj diskrétny priestor. Potom už reštrikcia a monitorovanie ako rodičovské metódy strácajú opodstatnenie, v tínedžerskom veku začínajú byť kontraproduktívne, narúšajú vzťah a dôveru. A tú nechcete stratiť, aby Vás Vaša ratolesť nevynechala z toho, s čím sa ďalej bude stretávať.

U detí rodičia majú trvať na tom, aby boli medzi priateľmi na sociálnych sieťach a videli, čo ich dieťa, ako aj jeho kontakty, robia. U tínedžerov môžeme v rámci dohodnutých pravidiel navrhnúť, aby mohli byť “priateľmi” s tým, že ak dieťa nechce, nebudú vôbec komentovať jeho/jej príspevky, aby sa neobávali, prípadného zahanbenia medzi ich rovesníkmi.

Môže mať dieťa konto, ku ktorému my nevieme heslo? Mali by sme im ponechať nejaké súkromie, alebo by sme mali trvať na tom, že budeme heslo mať aj my. Čo ak si ho dieťa zmení a nepovie nám?

Jarmila: Do istého veku je opodstatnené trvať na zdieľaných heslách a ohraničenom súkromí. Nedať súkromie tínedžerovi by však už bolo narušením dôvery a bolo by to priam neetické.

Andrea Cox, ktorá zodpovedá za chod a činnosť občianskeho združenia digiQ, je sama mamičkou desaťročnej dcérky. Spýtali sme sa jej, či má prístup na internet a ako ju chránia – kontrolujú…

Andrea: Moje dieťa má prístup na internet, doma alebo aj vo svojom telefóne. Na YouTube sa prihlasuje pod mojím heslom, pričom som na jej telefóne a tablete nastavila zámky pre nevhodný obsah. Môžem tak skontrolovať, čo moja dcéra prehliada. YouTube je najnavštevovanejšia sieť pre tínedžerov a trávia na nej najviac času.

Dcéra niekoľkokrát odo mňa žiadala súhlas, aby si mohla založiť konto na Facebooku a Instagrame, lebo „všetci to majú“. Poznajúc však niektoré prípady z praxe, keď si predátor vyhliadol dieťa na sociálnej sieti alebo v rámci hier online, som opatrná a zatiaľ nemá dovolené tieto aplikácie. Ostatným rodičom chcem odporučiť, aby sa o tom rozprávali s rodičmi priateľov svojich detí a vyjasnili si prístup k používaniu internetu a sociálnych sietí. Nie je dobré poddať sa tlaku ostatných.

Nerobme si ilúzie. Deti dnes chodia do nákupných centier či knižníc aj preto, lebo je tam dostupné voľné pripojenie na wifi. Keby som jej zakázala účet na sociálnej sieti bez toho, aby to videla v širšom kontexte, má dennodenne príležitosti spraviť tak bez toho, aby som o tom vedela. Skôr sa jej snažím vštepiť princípy dodržiavania pravidiel vo všeobecnosti a dopadu toho, keby sme ich všetci začali porušovať.

V rozhovore sú použité informácie zistenia z odborných zdrojov:

TOMKOVÁ, J. (2014). Majú deti sebaodhaľovanie na Facebooku pod kontrolou? S čím súvisí (ne)zabezpečené zdieľanie. Psychológia a patopsychológia dieťaťa, 48(3-4), 228-246.

TOMKOVÁ, J. (2012). Mediácia používania internetu z pohľadu detí a adolescentov. Čo pokladajú deti za užitočné pre ich bezpečné používanie internetu? Prezentované na konferencii Dieťa v ohrození 2012, Bratislava.

Submit a Comment

Your email address will not be published. Required fields are marked *